clanok je o autizme
Občas mám pocit že sme cirkusove atrakcie. Ľudia sa nanás pozerajú, skúmajú a ohovárajú.
Moja dcérka ma prejavi autikovske. Niektorý autisti sa kývu do predu a dozadu, iným zasa vadia veci a rukou ukazujú že je niečo zle. Moja dcéra si búcha ruky o seba a kriči pritom. Je to jej súčasťou. Viem že akýkoľvek zásach a snaženie sa aby prestala stroskotajú. Tak ju nechám a dávam pozor aby si neublížila. Potom sa pozriem okolo nás a vidím ľudí ako sa naňu skúmavo pozerajú, akoby bola nejaka atrakcia. Vtedy mám chuť vrieskať nie kričať ale rovno vrieskať, býť ich do hrudi ako keď zlomená žena byje muža aby jej prestal ubližovať. Tak ja chcem plakať ,vrieskať, byť ich aby naňu prestali čumieť aby ju prestali ľutovať, aby si ju nevšímali a správali ako akoby to bolo normálne a nie niečo zlé a neprípustné. Je človek ako každý iný. Iná je v tom že svet vidí inak ako my ostatný. Možno raz bude autizmus tak akceptovaný a bude našou súčasťou že sa budeme k týmto ľuďom správať ako ku každému inému a nebudeme si ich všímať keď budu mať záchvat zlosti lebo niečo nebolo tak ako malo byť, nebudeme si ich všímať keď sa ich rodičia snažia upokojiť. Budem ich brať ako normálnych ľudí a nie cirkusové atrakcie na ktoré sa treba pozerať.