Článok približuje niekoľkodňové potulky po Tenby. Atmosféru tohto pobrežného mestečka južného Walesu sa snažím zachytiť prostredníctvom prechádzok po okolitých plážach či návštevy opevnenia na ostrovčeku Sv. Kataríny.
Tenby
Možno ste niekedy zatúžili stráviť niekoľko dní v prímorskom mestečku, kde by nebolo príliš rušno ale ani ľudoprázdno. Kde by ste sa neroztápali od priveľmi rozpáleného slnka, ale ani nemrzli.
Ak vás moja skúsenosť s týmto miestom nadchne, skúste v budúcnosti typické letné destinácie vymeniť za britské Tenby. Ani pre akademického maliara Augusta Johna, ktorý sa tu narodil, nebolo na svete nič krajšie, pokojnejšie, farebnejšie a neskazené ako práve toto pobrežné mestečko. Veľmi pozitívne zapôsobilo aj na londýnskeho spisovateľa Daniela Defoa, ktorý ho navštívil v roku 1724.
Jednoducho farebné
Keď sme zistili presný čas trvania cesty, trochu nás to rozladilo. Šesť hodín šesť minút plus dva prestupy zo severozápadného Lancashiru do časti Pembrokshire. Bola som už predsa na konci ôsmeho mesiaca tehotenstva, ale verila som, že také očarujúce miesto môže mne aj dieťatku len prospieť a dodať potrebnú duševnú rovnováhu a energiu.
25. máj 2015
Napriek obavám cesta z Wiganu do dvojjazyčného Walesu ubiehala pohodlnými britskými vlakmi rýchlo. Pohľad na sýtozelené lúky, na ktorých sa pokojne pásol dobytok, mi pripomenul rodný Liptov. Zároveň som pocítila hnev, ktorý vo mne prebudil otázku: „Prečo aj mi nevyužívame dostatočne naše pasienky, aby sme produkovali stopercentné slovenské mäso?“ V britských supermarketoch je radosť kúpiť si hovädzie, bravčové či obľúbené jahňacie. Farba, chuť a celková kvalita je obrovský rozdiel v porovnaní s ponukou v našich supermarketoch.
Do malebného Tenby/Dinbych-y-pysgod sme sa dorazili podvečer. Vystúpili sme na malej železničnej stanici, ktorá má pre tento bývalý rybársky prístav veľký význam. Práve vďaka nej sa tu v 60. rokoch 19. storočia naplno rozvinul cestovný ruch. S manželom automaticky očakávame, ako je to v Spojenom kráľovstve zvykom, že sa ihneď zjaví niekoľko taxíkov, ktoré unavených turistov odvezú do hotelov či rodinných penziónov.
Žiadny taxík na obzore, a tak kráčame mierne stúpajúcou ulicou ďalej. Na jej konci sa pred nami rozpestiera výhľad na dlhú zlatistú pláž North Beach a pokojné more. Na chvíľu si sadneme na lavičku a vychutnávame si prvé dojmy z Tenby. Farebné budovy nás priťahujú ako magnet, a tak sa po krátkom oddychu vyberieme do ulíc mestečka. Napriek tomu, že naše potulky po „klenote v Pembrokshirskej korune“ trvajú len trištvrte hodinu už teraz súhlasíme so superlatívmi Arthura L. Leacha z roku 1908, že tento prístav je to najkrajšie, najpríjemnejšie, najtichšie a zároveň najatraktívnejšie z pobrežných miest, ktoré zdobia brehy Anglicka a Walesu.
Mierne stúpajúca ulica nás vedie ďalej do atraktívneho Tenby, ktoré v roku 2014 získalo ocenenie Silver award ako najlepšie pobrežné stredisko v British Travel.
Zrazu moju zasnenosť preruší manžel, ktorý máva na taxík. Napočudovanie nám predsa len zastaví a za 4 libry nás dopraví do rodinneho penziónu. Svieža majiteľka, dôchodkyňa Marion, nás milo privítala a oboznámila so všetkými pre hosťa potrebnými iformáciami.
Izba zariadená v tradičnom britskom štýle s výhľadom do nádhernej záhrady, v ktorej pobehovali dva boxery. Jeden z nich nás prišiel privítať hlasným brechotom a zároveň dať najavo, kto je tu skutočným pánom. Počas spoznávania Británie sa väčšina z nás čuduje nad britskými kohútikmi, vani bez sprchy či otváraniu okien smerom von. Vo Walese nás prekvapila kúpeľňa bezo dverí a sprcha s kormidielkom, na ktorom sme museli dosť dlhý čas stláčaťmalý cuplík, aby sme sa mohli osprchovať v teplej vode.
Žiaľ do tejto sviežej záhrady hostia prístup nemali.
26. máj 2015 8:30 a.m.
Keď sme ráno vošli do kuchyne, Marion, v zásterke pripomínajúca starú mamu z detských čias, pokojne servírovala voňavé toasty, bagetky, škoricové či orechové koláčiky. Mohli sme tiež ochutnať kvalitné miestne maslo a niekoľko druhov obľúbených welšských džemov, jeden z nich sme si priniesli aj domov, a to lekvár z čiernych ríbezlí s príchuťou rumu. Jedlo sme zapíjali lahodným čiernym čajom tzv. Welsh brew, ktorý tvorí zmes kvalitného afrického a indického čaju. Ja som bola trochu výnimka, zaliala som si svoj vlastný žihľavový čaj. Marion a postaršiemu manželskému páru z Yorkshiru vysvetľujem, že žíhľavový čaj „nettle tea“ je v tehotenstve veľmi vhodný zdroj železa. Pani domáca nad mojím čajom ohŕňala nos, vraj jej nechutí kvôli čudnej chuti. Pred tým, ako som prišla do Británie podľa ich zvyku, dať si čaj o piatej, som očakávala množstvo druhov čaju. Asi som zabudla, že je to krajina tradícií, takže ostávajú v prvom rade pri svojom čiernom s mliekom.
Dovolenkári z Yorkshiru sa nás pýtali odkiaľ pochádzame, a v ktorej časti Británie žijeme. Samozrejme otvorila sa aj téma imigrácie, zneužívanie ich sociálneho systému, ale dodali, že cudzinci, ktorí pracujú a odvádzajú dane im neprekážajú. Tento dodatok sa mi javil skôr ako prejav slušnosti, ktorá je pre Britov typická. Marion sa zmienila o dokorán otvorených dveri, čo na druhej strane spôsobilo aj veľa problémov. Poukázala na pozitívne opatrenia, ktoré v tomto smere podnikla napríklad Austrália, nepáči sa jej, že britská vláda je podľa nej v tomto smere dosť benevolentná.
Počas tohto rozhovoru som si uvedomila, že v dnešných časoch nepokoja sa dá len ťažko vypnúť a jednoducho oddychovať. Politika zasahuje svojimi chápadlami takmer všade. Nerešpektuje ani dovolenku. Spomenula som si na turistov, ktorí si prišli užiť zaslúžené voľno na grécke ostrovy. Tvrdo pracovali a chcú si vychutnať slnko, pláže či spoznať históriu. Namiesto toho stretávajú množstvo imigrantov zo Sýrie či Afganistanu. Tí vyvolávajú na jednej strane súcit s ich utrpením a beznádejou, u iných hnev, strach či predsudky.
Na odľahčenie súčasnej situácie som sa opýtala, akí sú podľa nich Walesania. Marion ich charakterizovala ako ospalých a lenivých. Nečudujem sa, že sa jej zdajú spomalení, keď celý život prežila v Londýne v štýle busy and faster.
10:00 a.m.
Okolo 10. sa prechádzame po North Beach a obdivujeme impozantnú skalu Goscar Rock, pri ktorej si spravíme pár fotiek. Pokým sa prechádzame po pláži, je priam nemožné nevšimnúť si gigantické medúzy, ktoré more vyplavilo na breh. Šantiace deti okolo nich krúžia so zatajeným dychom a pokrikujú: „Jellyfish, jellyfish!“ Dôvodom, prečo je ich tak veľa je podľa vedcov mierna zima. Ich mäkké,želatínové telá môžu vážiť aj 40 kilogramov.
Pomedzi skaly obrastené akýmsi zeleným machom či lišajníkom sa dostaneme k prístavu, v ktorom dnes kotvia už len miestne člny. Neďaleko stánku s občerstvením sme sa zastavili pri informačnej tabuli. „Fish and ships“ tak by sa dala vystihnúť slávna minulosť Tenby harbour. V stredoveku tu kotvili významné obchodné lode. Čo sa týka rybolovu Tenby bol známy obrovskými ustricami. Zastavili sme sa aj v maličkom kostolíku, kde bol pôžitok obracať starobylé stránky Biblie vo waleštine.
Impozantná Goscar Rock
„Jellyfish, jellyfish!"
Dnes je Tenby prístavom oddychu, v minulosti tu ale kotvili významné obchodne lode.
12:30 p.m.
Okrajom mesta sme zabočili ku kopcu, na ktorom stojí od roku 1843 Lexden Terrace, kde sa na Sv. Valentína narodila výtvarníčka Ninna Hamnet (1890 – 1956). Počas štúdií na umeleckých školách v Londýne sa stala členkou Bloomsbury club. Jej prvú výstavu v roku 1918 W. Sickert vyzdvihol slovami: „Kreslí ako skutočný sochár a maľuje ako rodený maliar.“ Zomrela tragicky a to tak, že vypadla z okna jej apartmánu, nabodnutá na plot.
Táto umelkyňa už dávno nie je medzi nami, ale Castle Beach pod nami bola okolo obeda už plná života. Vôňa grilovaných rýb sa miešala so sviežim vánkom prímorského vzduchu, deti preskakovali prichádzajúce vlny, alebo čakali v rade na točenú Pembrokshire ice cream. Jediné čo mi do romantického obrazu plážového „family day“ nezapadlo je traktor. Hoci na druhej strane ho miestni obyvatelia využili skutočne prakticky. Na zadnú časť traktora, upevnili mólo, po ktorom prechádzaju turisti, nastupujúci do člna, ktorý ich za 20 minút dopraví na kláštorný Caldey Island.
Taký typický family day na pláži.
V tieni jaskyne
Neromanticko-praktické využitie traktora
Objavovať Tenby je takmer ako chodiť po sínusoide. Ste dolu a niečo zaujímavé vás láka pozrieť sa hore a naopak. Našu pozornosť pritiahli zrúcaniny Tenby Castle, ktoré sa datujú až do 12. storočia. Ruiny obkolesuje sýtozelený trávnik s lavičkami, na ktorých sa vyhrievajú turisti. A nad minulosťou a prítomnosťou bdie pozorne mramorová socha princa Alberta, manžela kráľovnej Viktórie. Cestou nadol sa zastavíme v malom Tenby Museum and Art Gallery, ide o najstaršie múzeum vo Walese, založené v roku 1878. Na britskych inštitúciách tohto typu oceňujem, ako vedia zaujať, pritiahnuť návštevníka, a to aj detského. Obdivujete obrazy maliarov, ktorí stvárňujú Tenby a zrazu si môžete vytvoriť vlastný autoportrét. Z krabice si vyberiete nejaký zaujímavý klobúk a pózovanie sa môže začať. Ak ste trochu unavený, nech sa páči, posaďte sa a pozrite si krátky dokument o Dinbych Y Pysgod (Tenby).
„Na celý svet sa dívam cez okno,“ ale možné je to aj cez tento rám.
Obohatení o nové zaujímavé poznatky sme zrazu začali pociťovať hlad. Snáď všade na svete platí „len keď máme plné bruchá, môžeme vnímať umenie“, a tak sme zamierili do Plantagenet House Restaurant, ktorá sa náchadza v najstaršom dome v Tenby, ktorý pochádza z 10. storočia. Po vychutnaní si hovädzích medailónikov môžeme len súhlasiť s ocenením, že patrí k desiatim najlepším reštauráciám v meste.
Po výdatnom jedle sme sa presunuli k promenáde The Esplanade a odtiaľ na rozsiahlu South Beach. Čím viac sa deň chýlil ku koncu, obloha bola jasnejšia, vietor ustal a pár otužilcov si dokonca zaplávalo v mori. Práve toto pre Britániu typické „changable weather“ nás na tejto ostrovnej krajine fascinuje s manželom najviac. Ráno môže byť „blue sky,“ doobeda sa zamračí a od neskorého popoludnia až do večera je krásne slnečno.
Podvečer konečne „blue sky“
Okrem toho, že sa vyjasnilo, nastal aj odliv vďaka, ktorému sme mohli podniknúť výstup na ostrovček Sv. Kataríny. Toto zaujímavé miesto sprístupnili verejnosti len nedávno. Zaplatíme 3,50 libry na osobu a točitými schodmi, a mostom nás usmievavý sprievodca vedie do vnútra opevnenia, ktoré pôvodne slúžilo ako kresťanská kaplnka, kde mohol veriaci nerušene chváliť Boha a jeho stvorenstvo.Časom sa toto miesto pokoja a meditácie stalo domovom vojenského využitia, a to od roku 1887. Začiatkom 20. storočia (cca 1907) opevnenie zakúpila rodina Windsora Richarda, ktorá mu dala podobu bohato zdobeného súkromného domu. 1939, počiatok 2. svetovej vojny a domácnosť Windsora Richarda hosťuje armádu. Medzi hostiteľom a vojskom dôjde k hádke a v roku 1940 armáda opevnenie opať odkúpi. Ozbrojené sily tu zostávaju až do skončenia vojny. V 1962 sa vlastníkom opevnenia stal akýsi obchodník z Tenby. Tu však jeho história nekončí. Najkurióznejším osudom tohto miesta bolo, keď tu v 1968 situovali zoo. Dnes interiér pripomína starý kláštor a ošúchané „zdi" by mohli byť pozadím pre Saudkove fotografie. Ďalším pôžitkom St. Catherine Island je úchvatný výhľad na priezračné more a pláže, ktoré dokonca získali Modrú vlajku za čistotu. O tom, ako miestnym obyvateľom záleží na životnom prostredí, dokazuje aj fotografia a krátky článok v Tenby Observer o školskom eco klube, ktorý takýto „beach clean“ podnikol.
Ostrovček Sv. Kataríny, ktorý opäť sprístupnili len nedávno. Zostávalo už len počkať na odliv...
Prejsť či neprejsť po tom moste? Nuž budeme dôverovať povestnej „British safety.“
Ošúchané „zdi“ možno vhodné aj pre fotografa Jana Saudka.
28. mája 2015
Posledný deň sme sa pri raňajkách stretli s manželským párom z neďalekého Swansea. Zapôsobili na nás presne tak ako ostatní Walesania. Sálal z nich pokoj, pohoda a uvoľnenosť. Prezradili nám, že prišli len na jeden deň. Brat ich priateľa, ktorý je mníchom na spomínanom ostrove Caldey, sa im chystá priblížiť kláštorný život cisteriánskeho rádu.
Je zaujímavé započúvať sa do troch variánt angličtiny, a to yorkshirskej, walskej a samozrejme londýnskej. A keď sa k rozhovoru pripoja dvaja cudzinci, obohatíme angličtinu svojím dialektom a určite aj zložitým lancashirskym, keďže tam už nejaký čas žijeme. Ťažko sa odchádza od ľudí, s ktorými sa cítite príjemne, ale pomaly sme sa museli chystať na vlak. Rozlúčili sme sa navzájom, Marion sme poďakovali za to, že vytvorila príjemnú rodinnú atmosféru a pomaly sme sa vybrali na stanicu. Cestou mi v ušiach znela básnička 8-ročného dievčatka z Hampshiru, zverejnenej v Tenby Observer. Jednoducho detsky cez jej pozorovací talent vystihla atribúty Tenby.
„Tenby, Tenby, pubs and shops,
Tenby, Tenby, lobsters pots,
North Beach, South Beach,
children play,
you come to Tenby, you want to stay
Tenby, Tenby, colourful and bright, (...)
My love for Tenby will always last.“
(Hellena Sullivan, Hampshire)
A my len úprimne súhlasíme so slovami tejto malej školáčky a odchádzame s túžbou v srdci, že raz sa tu opať vrátime.
Najlepšie sa spomína pri suveníroch.
Zoznam bibliografických údajov:
DAVIS, MARK.:
Tenby & Saundersfoot through time. Gloucestershire: Amberley Publishing, 2012. 96s. ISBN 9781445607153.