Verili by ste, že pred takými šiestimi rokmi som neznášala blondíny? A ružovú tiež?
Kto by to bol povedal, že sa raz ocitnem na takomto nenávideniahodnom mieste. Môj šatník bol celý čierny a moje vlasy tiež. Veď sa pozrite! Tu! Toto je jediná fotka z minulosti, na ktorú sa dá pozerať. Chvíľu. Keď som v telke zazrela blond herečku (nedajbože v ružovej), okamžite som prepínala na herečku brunetku. Všetky tie tuctové barbíny boli príliš hlúpe, príliš blond a príliš… pekné. A mali všetko. Aspoň som si myslela, že majú všetko. Rýchle auto, trblietavé diamanty, bezchybnú manikúru, perfektný makeup, krásny byt, skvelých priateľov a krásne blond vlasy. A ja som nemala nič. Až na jednu najúžasnejšiu čivavu na svete. Miu. Ale aj tak som bola svojím spôsobom šťastná. Sem-tam. A sem-tam nešťastná. Dnes mám všetko. Viac než potrebujem, niekedy si myslím, že viac než si zaslúžim. A som bohatšia o ďalší (iný) pohľad na svet. A ešte stále mám tú najúžasnejšiu čivavu na svete. Miu.
Ani neviem kedy, ako a prečo som sa rozhodla ísť znovu na blond. Nie, nikto ma k tomu nenútil a urobila som to celkom sama a dobrovoľne. Hneď po tom, čo som zmenila byt, štát, priateľa a šatník. Začalo to celkom nevinne. Melírom. A ďalším melírom a potom tých melírov bolo už toľko, že som sa rozhodla namočiť rovno celú hlavu do peroxidu. Občas som skončila s vlasmi žltými s oranžovým nádychom alebo oranžovými so žltým nádychom a do dnešného dňa to mám tak, že sa mi pred každou návštevou kaderníctva robia žalúdočné vredy. Naposledy som tam bola minulý týždeň. Donútil ma k tomu (až) jeden kritický komentár na moje odrastené vlasy. Ranil ma tak hlboko a do najpresnejšieho miesta, že som ho musela okamžite vymazať. Ale veď, videli ste už nejakú blondínu bez odrostov? Nevideli. Majú ich všetky. Vrátane Madonny. Lenže ona je bohyňa. (Aspoň pre mňa.) To sa neráta. Odrosty sú skrátka daň za barbínovský look.
Do dnešného dňa neviem, pre koho (okrem seba) a prečo to robím – farbím sa na blond. Môjmu priateľovi sa to nepáči, mojej kaderníčke pravdepodobne tiež (lebo - ona je naozajstná bruneta a keby sa jej páčila blond hriva, tak ju už dávno má a navyše ma viac strihla, než som chcela. Určite zo závisti a nenávisti.) a ostatných okolo sa radšej nepýtam. Neviem, či to chcem vedieť.
Nie, nemám to teraz naopak - žeby som neznášala brunetky. Práve naopak. Rada by som jednou z nich bola, ale k tomu by som chcela aj nugátovú pokožku a modré oči a krásne plné pery a vyšportovanú postavu a čo ja viem čo ešte.
Verím, že raz sa jedného dňa zobudím, možno to bude pondelok, možno piatok, bude krásne slnečné ráno, dám si kávu, otvorím si Harper´s Bazaar (pre tých, kto nevedia, tak je to sci-fi časopis o móde, kde sa šaty nenazývajú šatami, ale investíciami) a poviem si, že stačilo! Stačilo byť blond! Zájdem si do najbližšieho kaderníctva a domov sa vrátim ako úplne iný človek. Takto sa to hovorí. Nie? Iný človek. Ale je dosť pravdepodobné, že potom znovu začnem neznášať blondíny.
Nepoznáte nejaký dobrý vtip o blondínach?