Keby bolo keby....
S manželom (vtedy ešte priateľom) sme sa dlhšie rozprávali, že si založíme rodinu. Po viacerých rozhovoroch sme dospeli k tomu, že sme obaja pripravení mať dieťa. Skúsili sme to a ani by sme nikdy nepovedali, že sa nám to podarí na prvý pokus. Boli sme neskutočne radi, keď sme na teste objavili 2 čiarky. O nejaký čas sme išli k doktorke na potvrdenie tehotenstva. Výsledok bol pozitívny a tak som začala chodiť na poradne. Bolo neuveriteľné, keď som videla moje maličké po 1 krát na sone. Nemala som šajnu, že kde čo má aj keď mi to doktorka ukazovala. Na poradne som chodila každý mesiac. Na jednej poradni mi doktorka povedala, že mám menšie množstvo plodovej vody a že maličké je menšie tak mi predpísala lieky. Pýtala som sa jej, že či nie sú potrebné nejaké ešte testy tak mi povedala, že to nie je potrebné, že bude stačiť ak budem brať lieky a piť viac vody. Tak som išla domov.
Doma som si poplakala, že maličké zaostáva o 2 týždne ale čítala som si, že sa to niekedy stáva. A keďže som nechcela byť pod neustálym stresom tak som sa snažila myslieť nato, že maličké bude v poriadku. Na ďalšej poradni mi sono doktorka nerobila a keď som sa jej opýtala, že či to nie je potrebné aby skontrolovala maličké tak mi povedala, že tabletky určite postačia, že bruško je už väčšie. Kontrolovali sme tlkot srdiečka a bilo ako zvon tak som bola neskutočne šťastná. Na ďalšej poradni som si to sono už vypýtala, že proste chcem vedieť ako na tom maličké je. Povedala mi, že o 2 týždne mi bude robiť veľké sono a aj prietoky takže je teraz zbytočné robiť ďalšie sono. V ten deň nemala sestričku a povedala, že nestíha. Tak som prišla o 2 týždne. Najprv nevedela nájsť srdiečko. Nakoniec ho našla a pekne bilo. Pupočnú šnúru nemohla tiež nájsť ale nakoniec ju našla a povedala mi, že je všetko v poriadku. Že maličké podrástlo a zodpovedá už TP. Bola som neskutočne šťastná a cítila som sa dobre, keďže som myslela, že je všetko v poriadku. Jediné čo bolo zlé bolo to, že maličké sa neotočilo takže som musela ísť rodiť sekciou. Potom som už mala kontroly v nemocnici. Zase mi povedali na sone, že mám menšie množstvo plodovej vody a že na sekciu pôjdem určite, keďže sa malé neotočilo. Bola som aj na monitore a tam bolo všetko v poriadku. Dohodli sme sa na termíne sekcie.
Sekciu mi naplánovali na 07.08.2014 (štvrtok) takže som išla do nemocnice v stredu 06.08.2014 o 10tej ráno. Chodili mi kontrolovať tlkot srdiečka, teplotu. Išla som na monitor. Všetko vyzeralo v poriadku.
Štvrtok ráno ma sestrička pripravila na sekciu. O osmej ráno ma brali na sálu. Neskutočne som sa bála. Aj som si na sále trošku poplakala ale personál tam bol super a každý sa so mnou rozprával. Rodila som pod miestnou anestézou pretože som chcela maličké vidieť hneď po pôrode, keďže som ani nevedela aké pohlavie má moje maličké. Pôrod prebiehal v poriadku. Anestéziologička mi povedala, že mám dievčatko.
Narodila sa o 08:35. Mala 2410 g a 45 cm.
Bola som neskutočne šťastná. Moja malá Miška bola na svete a keď som započula plač tak sa mi uľavilo a povedala som si, že všetko bude v poriadku.
Po sekcii som sa zobudila o pár hodín na izbe. O malej som nemala žiadnu zmienku tak mi už niečo nesedelo. Dúfala som, že to nie je nič vážne. Okolo pol 12tej prišiel manžel a pýtal sa ma či už niečo viem. V tom momente som vedela, že už niečo nie je fakt dobré. Muž mi povedal, že maličká nemá vyvinuté obličky a pľúca tiež nie sú úplne vyvinuté. Potom prišla doktorka a povedala mi, že maličká má Potterovej syndróm – agenéza obličiek. Čakalo sa ešte aj na doktorov z Košíc ale tí tiež potvrdili to isté.
V nemocnici ju pokrstili a prišiel aj kňaz, ktorý urobil posledné pomazanie. Ja som pri tom nemohla byť keďže som bola po sekcii. Manžel mi doniesol jej fotku ako vyzerá v inkubátore. Bolo mi veľmi smutno, keď som ju tam videla...takú maličkú. Miška bola celý čas na prístrojoch a v umelom spánku.
Okolo pol 3tej prišla za mnou doktorka. Povedala mi, že Miška zomrela o 14:15. Odpojili ju z prístrojov a zomrela na kardiorespiračné zlyhanie. Prvotná príčina bola Potterovej syndróm.
Myslela som si, že je to len zlý sen. Nemohla som dýchať. Nemohla som prestať plakať. Bola som úplne na dne. Hneď som volala manželovi, že maličká už nie je medzi nami. Bolo mi neskutočne ľúto, keď som si pomyslela, že som ju ani raz nevidela. Že som ju nemala na rukách. Že nepočula ako jej hovorím, že ju ľúbim.
Neustále som myslela, nato ako sa musela cítiť sama a že či netrpela. Aj keď doktorka hovorila, že Miška netrpela. Že v brušku ju vyživovala moja placenta takže nevedela ani o tom, že jej niečo chýba. A keď bola už na svete tak všetko za ňu robili prístroje a ona spinkala takže tiež netrpela.
V nemocnici ma preložili na gynekologické aby som nemusela byť pri deťoch. Noci boli pre mňa veľmi ťažké. Cez deň chodili moji rodičia a aj manžel takže som často nebola sama. Sestričky mi dávali lieky na upokojenie. Ale večer, keď som bola sama tak mi ani lieky nezaberali. Cítila som neskutočnú prázdnotu. Keď som sa pozrela na bruško a necítila som žiadne pohyby. Už som vedela, že som proste len sama a že už ani nikdy nebudem so svojou malou Miškou.
Manžel mi potom poslal fotky, keď už bola maličká poobliekaná. Bola neskutočne krásna. Vyzerala ako keby len spala. Vôbec nevyzerala, že je chorá. Bola fakt ako anjelik.
Na pohreb sa čakalo za mnou. V pondelok ma prepustili z nemocnice. V utorok som prišla vybrať svorky a v stredu bol pohreb.
Pohreb bol veľmi pekný a hlavne nebol dlhý. Pýtali sa ma či chcem vidieť Mišku. Keďže som vedela, že je to moja posledná možnosť tak som ju chcela vidieť. Vyzerala presne tak ako na fotke. Dotkla som sa jej tváričky a povedala som jej ako veľmi ju ľúbim. Do rakvičky sme jej s manželom dali našu fotku a anjelika. Cítila som sa šťastná, že som ju konečne videla ale pritom som hneď cítila neskutočnú bolesť lebo som vedela, že to je posledný krát.
Po pôrode mi museli zastaviť mlieko. Bolo to depresívne, keď som si musela obviazavať prsia a brať tabletky. Vždy som si pomyslela ako by som ju mohla kojiť. A nie robiť toto.
Ja viem, že Miška by nežila tak či tak, pretože tento syndróm majú zistiť do 20tt a ukončiť tehotenstvo. V jednej veci som šťastná, že som nemusela ísť na potrat ale zase na druhej strane keby aspoň človek vedel, že je niečo zlé, žeby napríklad doktorka prišla nato neskôr tak by sme sa s manželom aspoň nato psychicky pripravili a nezariaďovali by sme izbu. Nekupovali by sa všetky veci, ktoré do dnešného dňa nemám ani odvahu vidieť.
Teší ma, že aspoň, keď bola v brušku tak musela vedieť, že ju ľúbime lebo sme sa s ňou rozprávali. Chodili sme na túry, boli sme v Prahe. Bola na našej svadbe. A keď som cítila, že ma kope tak som bola rada a vždy mi vyčarila úsmev na tvári.
Vždy ju budeme ľúbiť a nikdy na ňu nezabudneme. Je to náš malý anjelik. Naša Mišička. A dúfam, že fakt existuje nebo a že sa na nás odtiaľ pozerá a že sa raz všetci stretneme.
Moju pani gynekologičku sme dali na prešetrenie a ešte len včera nám prišiel výsledok. Robili nám aj nejaké testy, že či nemáme nejaké mi choroby alebo niečo podobné. Boli sme aj na DNA testy. Tam vyšlo, že je to vrodená chyba a my zato nemôžeme. Je smola, že tento syndróm má 1 z 1000 bábätiek a my sme ho práve museli mať. Doktorka nám povedala, že sa ešte s tým nestretla a vlastne ani jeden doktor s ktorým sme sa rozprávali, žeby sa nato neprišlo počas celého tehotenstva, keďže obličky sa kontrolujú hneď. Každý jeden doktor bol prekvapený a nedokázal uveriť tomu čo sa stalo. A keď im muž povedal, že gynekologička sa vyhovárala na staré stroje tak povedali, že to by aj tak musela vidieť, že tam obličky nie sú. A že mohla zabrániť pôrodu a všetkému. Ona si sama aj pred manželom priznala chybu. Ja som ju do dnešného dňa nevidela a dúfam, že ju už ani nikdy neuvidím.
Teraz to je už vyše polroka čo Miška nie je medzi nami. Bolí to a plačem. Niekedy sa ten plač nedá ani zastaviť. Stále musím na ňu myslieť ale snažím sa byť silná pre manžela. Musím povedať, že keby som nemala jeho neviem ako by som to zvládla. On musel všetko vybavovať aj keď to nemal ľahké. On mi bol neskutočnou oporou a preto ho ešte viac milujem ako pred tým. Táto udalosť buď ľudí spojí alebo rozdelí. Nás spojila. Neviem či budem mať ešte s manželom odvahu mať deti ale raz dúfam, že áno.
Týmto článkom som len chcela upozorniť nato, že ani lekár nie je bezchybný a že ak by sa Vám niečo stalo určite to nenechajte len tak!
Poznám veľa žien, ktorým zomrelo dieťatko a ani to neriešili. Vykašľali sa nato a ďalšie žienky nato doplatili. Práve preto my to s manželom riešime aby sa to už nikdy viac neopakovalo.
Momentálne je všetko v riešení takže nepíšem ani mená ani nič ale keď bude všetko doriešené určite všetko napíšem aj s menami.
Teraz nech už to dopadne akokoľvek tak, mne to už moju dcérku nevráti ale možno aspoň pomôžem nejakej inej žene.